|
1. |
|
|
|
|
2. |
|
|
|
|
Hore nado mnou visí ľadové more,
hviezdy čo blikajú v prúde
zamrznutej dráhy mliečnej cesty.
Chlad zarezáva hlboko do vzduchu
škrípe, ľadový vietor ma štípe,
kým poletuje v mrazivom ruchu.
Biela noc a s ňou tuhá zima,
z úst mi dýcha jej horúca pýcha,
na mojich modrých perách zanecháva srieň ticha
a ja stojím vo dverách otvorených dokorán.
Ako beží čas počas bielej noci,
na prahu nášho domu pozorujem ako sneží,
keď v nás dvoch leží ten studený pocit od bosých nôh
od večne bosých nôh.
Biela noc a s ňou tuhá zima,
z úst mi dýcha jej horúca pýcha
na mojich modrých perách zanecháva srieň ticha
a ja stojím vo dverách otvorených dokorán.
Hore nado mnou visí ľadové more,
hviezdy čo blikajú v prúde
zamrznutej dráhy mliečnej cesty.
|
|
3. |
|
|
|
|
Počas teplých dní jesenných nás opúšťajú aj posledné krídle vtákov
ich dlhé kŕdle krídel letia na juh, ten jediný smer ktorý poznajú.
Tichým šuchotom peria miznú nenápadne preč
opäť raz v tento čas nie je znad ich pohyb opäť tajný ani ich reč.
Pri chladnúcich dotykoch slnka v bielom mramore vidím ako sa plazí po budove ich obrovský čierny tieň.
Na konci jesene keď už utíchol vo dvore spev oných vtákov, veď snáď odleteli všetky do mrakov, ostali tu len kŕdle tvojich chladných slov.
Tak otvor okno nech odletia preč,
modré nebo mrznúceho hrana, modré nebo, modré nebo
|
|
4. |
|
|
|
|
Pozeráš na svoju tvár zočí voči
keď Ti jemné vrásky očí
mäkká voda rozmočí
zmäkčí kožu dlaní
od omylov a váhaní.
Čo Ti Tvoje ego vraví?
keď Ti v hlave stavia vlastné drámy myšlienkové lego - (jeho) kocky pestrých starostí
aj starých vŕzgavých bolestí...
Kým tento deň zostal v tmavom tieni svetlých perín,
drobné kyvadlo času vo mne stále krúži s ním
či jeho večné ticho, čo sa premietlo do týchto chvíľ,
keď sa tu za sklom slnko vpíja do svetlom zaliateho parapetu.
A za oknom (dýcha) mĺkvy dvor plný sivých holubíc,
čo robia slabý prievan šuchotaním krídel do otvorených okeníc
keď letmým letom plnia
výhľady skrz pásy slnečného svetla
zatiaľ čo Ty žmolíš látku starých pyžamových nohavíc.
Kým teplý večer ustal v šere svetlých perín
drobné kyvadlo času v nás neustále plynie s ním
či jeho večné ticho čo sa premietlo do týchto spoločných chvíľ,
keď sa tu tma u nás ukrýva na doske zohriateho parapetu...
|
|
5. |
|
|
|
|
Zradný chlad sa plíži mestom,
za každým rohom číha jeho tieň
na rozpukanom kameni chodníka
ticho leží unavená srieň.
Kým ešte zatiaľ nesneží...
Chladný zločin počasia bez nehy
vo večernom blikote mesta blčí...
Keď sa po vonku potĺkame bez cieľa
akási stratená chvíľa a jej čas
stojí bez zmeny a kričí
do tmy v nás, do tmy v nás...
Keď sa hustou modrou tmou navraciam domov,
drobné vrecká nohavíc mi prudko vychladli
teplo z nich vraj nočné lampy tmavej uličky ukradli - zas raz.
A s nimi mráz, čo sa plazí na betóne pod moje nohy,
v zamatovom tóne hviezdnej oblohy.
|
released January 27, 2023
